INSECT ARK - Raw Blood Singing
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Začnime od konca. Bol to neuveriteľný koncert. Znova sa potvrdilo, že na WOVEN HAND sa oplatí chodiť bez očakávaní. Azda všetky doterajšie stretnutia chystali publikum na to, že takmer zaručene neodznie nič z toho, čo by si želalo najviac, a ak aj náhodou áno, tak jedine v pozmenenej forme, závislej iba na momentálnom zložení a ľubovôli kapely. Akoby nejestvovali žiadne tiché dohody v zmysle „zaplatili ste si a my sme tu pre vás“, ale obecenstvo sa chodilo pozerať na magnetizujúce rituály kresťana s indiánskymi predkami s vedomím toho, že občas stratí predstavy o tom, ako by to malo vyzerať, a bude svojim obľúbencom na chvíľu sklamané.
Ak malo pesničkárstvo Davida Eugena Edwardsa zakaždým niečo spoločné, nech už sa hralo viac country, folkovo alebo rockovo, boli to neklamné znaky silného vnútorného prežívania a intimity každého koncertu. Ostrými gitarovými riffmi sa hrýzlo skôr sporadicky, no o to efektnejšie.
Aktuálne európske turné urobilo za všetkým radikálny rez. David sa snáď po prvýkrát v dvadsaťročnej kariére úplne zriekol stoličky a celý koncert vo Viedni odohral rokenrolovo postojačky. Potlačil pritom tretinu svojej povestnej mimiky a viac sa sústredil na hru. Bolo to frajerské gesto, ktoré rozhýbalo aj veľký počet ľudí v sále, v horúcom lete neprestajne si utierajúcich pot z čela.
WOVEN HAND urobili to, čo by od nich teraz čakal len málokto: vrátili sa k relatívnej tvrdosti albumu „Ten Stones“ a vynásobili ju dvomi. Po rokoch sa do hry znova vrátila druhá gitara a hluk sa občas vyšplhal až niekam k tvrdému rockovému koncertu. Oproti nedávno vydanému DVD „Live At Roepaen“, nahranému s pokorou v nádhernom kostole v holandskom mestečku Ottersum, to bol obrat o 180 stupňov a obrovské prekvapenie ako po stránke zloženia playlistu, tak aj jeho prevedenia.
Ako sa ukázalo, po odchode tradičného basgitaristu Pascala Humberta sa Američania neuchýlili ku skromnej hre v trojici, ale pribrali hneď dvoch nových členov: nenápadného gitaristu Charlesa Edwarda Frencha a mladého basgitaristu s exotickými koreňmi Gregoryho Garciu. Kým gitarista potrebne vyplnil hru, čo pódiovej prezentácii WOVEN HAND podľa môjho názoru chýbalo už roky, mladý basák priniesol do kapely o dve triedy lepšiu hru na tamtam a, čuduj sa svete, aj usmievavú náladu, ktorou sa chvíľami nechali nakaziť aj ostatní členovia. Klávesák, ktorý v zostave figuruje dva roky, vo Viedni prítomný nebol.
WOVEN HAND prišli do Európy predstaviť zatiaľ nevydaný nový album. Jeho materiálu musia skutočne veriť, pretože koncert tvorilo až 6 z jeho položiek. Rázne skladby v duchu energických „Kicking Bird“, „Winter Shaker“ alebo „White Knuckle Grip“ sa však uchytil prevažne dobre, hoci ich nepoznal nikto z publika. Jediné zadrhnutie prišlo s takmer punk-rockovým druhým prídavkom, ktorý sa popravde nehodil do dramaturgie večera už len tým, že človek skrátka očakáva od druhého prídavku niečo úplne iné. Aj napriek tomu sa fanúšikovia pokúsili o zopakovanie nadšeného rytmického potlesku, sprevádzajúceho prvý odchod hudobníkov z pódia, pričom ich neodradili ani dávno rozsvietené svetlá v sále. Ale snaha bola márna. Kapela sa už druhýkrát nevrátila.
Popri nových kusoch odzneli aj ďalšie výborné tvrdšie skladby, ktoré nepatria práve do najstabilnejšieho repertoáru skupiny: „The Beautiful Axe“, „Winter Shaker“ a „Kicking Bird“ boli spolu s „The Speaking Hands“ vrcholmi večera.
Davidova banjola sa dostala k slovu pri silnej dvojici „The Kingdom Of Ice“ – „Sinking Hands“. A ako dobrý tmel poslúžila skrátená verzia „Horse Head Fiddle“ z čias 16 HORSEPOWER, ktorá iba podčiarkla novú snahu usporiadať uhrančivé indiánske prejavy do priestoru medzi skladbami. Takto plynulé a prirodzené hranie pasovalo WOVEN HAND oveľa viac ako to doterajšie, znenazdajky prerušované rituálnymi príhovormi so striedavo dobrým a striedavo brzdiacim efektom.
Ak ste sa pri čítaní reportáže dostali až sem, úprimne vám gratulujem. Aktuálna tvár WOVEN HAND znova rozdelí fanúšikov na dva tábory – tých spokojných a tých, čo právom očakávali niečo iné. Ja osobne patrím do prvej skupiny: pri prechode z klubu do letnej búrky som zmokol nadšený a plný dojmov. Dojmov, z ktorých som sa o druhej ráno potreboval jednoducho sebecky vypísať, nie predstavovať interpreta nezainteresovanému čitateľovi. Či si z toho vezme niečo aj ten, kto klikol na článok iba náhodou, to naozaj neviem. Pre mňa to bol vzrušujúca a prekvapujúca prezentácia obľúbenej kapely, ktorá sa konečne naplno vyrovnala zážitku z albumov. Srdce vraví, že to takmer nemohlo byť lepšie. Ale to je pochopiteľne nezmysel.
Playlist (bez záruky poradia):
01. Nová skladba
02. The Beautiful Axe
03. Nová skladba
04. Nová skladba
05. Horse Head Fiddle (16 HORSEPOWER)
06. The Speaking Hands
07. The Kingdom Of Ice
08. Sinking Hands
09. Tin Finger
10. Winter Shaker
11. A Holy Measure
12. Nová skladba
13. His Rest
14. Nová Skladba
15. Kicking Bird
16. Nová skladba
Foto: Andreas Straßmayr
Refractory Obdurate (2014)
The Laughing Stalk (2012)
Live At Roepaen (DVD) (2012)
Black Of The Ink (EP + kniha) (2011)
The Threshingfloor (2010)
Ten Stones (2008)
Puur (soundtrack) (2006)
Mosaic (2006)
Consider The Birds (2004)
Blush Music (soundtrack) (2003)
Woven Hand (2002)
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.